Nic tak nepotesi, neutesi a nevylieci ako teplo ludskej ruky. Kazdy z nas to vie, ved ako male deti sme za mamou utekali vzdy, ked sa nieco stalo. Jej objatie, ci pohladenie pomahalo. Ked sme sa bali, otvorila pre nas naruc. Ako cas plynul z maleho bezbranneho cloviecika vyrastol skolak, ktory uz tak casto neutekal za mamou. " Ved uz som velky," krical, ked ho mama objat chcela.
Ja by som urcite nemenila. Keby som mohla, hned by som do matkinej naruce utekala. Ved stale az dokonca mojho zivota budem jej dietatom. Nesmierne si moju mamu vazim a som jej vdacna za vsetko, co v zivote mam.Teraz, ked sme poriadny pocet kilometrov od seba, je pre mna este vzacnejsia. Dufam, ze uz coskoro sa budem moct ukryt v jej objati. Verte niet nad dotyk od milovanej osoby.
Komentáre